India- kusnutie hadom, plávanie v rieke, naxlite bandh a ako vyzerá originál ryža:)

Autor: Mária Látalová | 17.12.2016 o 11:37 | Karma článku: 3,97 | Prečítané:  622x

V tejto časti by som rada opísala misijné diela, ktoré som navštívila, alebo o ktorých mám info z prvej ruky priamo od tých, ktorí tam pracujú.

Misia India

Nazvem to tak, že misia India, aj napriek tomu, že tu nie som s misijným zámerom. Na to som tu príliš krátko:) Inak by som si to na pár mesiacov možno aj vedela predstaviť ;-)

Tí čo čítali moje predchádzajúce blogy vedia, že tu v Indii, bývam u rehoľných sestier. Je to misijná kongregácia. Teda pomáhajú tu v Indii v rôznych oblastiach, v mnohých indických štátoch, hlavne veľmi chudobným, ľuďom na okraji spoločnosti a vlastne celkovo marginalizovaným skupinám, bez ohľadu na náboženskú alebo inú príslušnosť.

Počas tých pár dní, čo som tu mala možnosť byť, som sa pýtala niektorých rehoľných sestier na ich konkrétne misie a čo robia. Bolo to pre mňa zaujímavé. Od divokých slonov, cez teroristov až po spracovanie ryže. Nikdy som si neuvedomila, ako sa niekto narobí, aby tá ryža mala takú finálnu verziu, akú my poznáme z obchodu. Keď som videla ako sa to spracováva, pozerala som sa jak tela na nové vráta. Myslím, že z toho jak som to pozorovala mali rovnaký zážitok ako ja. Oni úsmevný zo mňa a ja fascinujúci, že čo treba všetko spraviť, aby ta ryža dostala tú finálnu bielu podobu hotovú na varenie.

 

Misia džungla, alebo keď vás kusne had a nemocnica je 40 km ďaleko...

Hneď prvý deň  som tu stretla sestru, ktorá mi rada porozprávala o tom čo robí. Pracuje v malej dedinke, ktorá je v džungli. Predtým bola aj v Európe, kde vyštudovala zdravotnú školu. Teraz pracuje ako zdravotná sestra. Veľmi ma napríklad zaujímalo, ako taká džungľa vyzerá :) Vážne...  Keď to človek pozná len s filmov, vidí len to, čo mu predostrú filmoví producenti.

Ja osobne si džunglu predstavujem tak nejak desivo. Tam na mňa vybehne had, hentam škorpión, tam zase jaguár, sem-tam kanibal :-) (ale to som asi moc pozerala televíziu :-)

Povedala, že je to také veľmi tiché a pokojné miesto. Chvíľkami ako to opisovala som mala predstavu, ako čistinku, kde stojí perníková chalúpka a Janko s Marienkou obžierajú perníky :-D  Než došlo na lámanie chleba a tému rôznych nebezpečí. Úplne ma prekvapilo, keď mi rozprávala o divokých slonoch, ktoré tam predstavujú veľké nebezpečenstvo. No pre človeka, ktorý slona videl v ZOO  a je z Európy, je to taká nepredstaviteľná predstava, ktorú sa snaží uchopiť. Sestra mi rozprávala o tom, ako tam niekedy nemajú v období monzúnov aj 2 týždne elektriku a tak sú neni v spojení so svetom. Potom keď je elektrika nabijú mobily :) No a internet...môže zabudnúť. Teraz neviem či som to dobre pochopila alebo zapamätala si, ale najbližšia nemocnica je asi 40 km ďaleko. Ona pracuje ako zdravotná sestra pre široké okolie.  Ľudia sa nemajú vraj ako dostať tak ďaleko, alebo je to tak nákladné, že si to proste nemôžu dovoliť. Tak im pomáhajú aspoň ako sa dá. Prichádzajú tam prakticky so všetkým. Hovorila, že akurát na operácie ich už posielajú do tej veľkej nemocnice.

Hadie kusnutie v džungli

Čo ma prekvapilo úplne bolo, keď som sa jej spýtala na pokúsanie hadom. Povedala, že do nemocnice je to ďaleko, tak sa to rieši v dedine. A ja sa pýtam, že ako to myslí? No že dedinčania už majú na to nejaké prírodné lieky. Pýtala som sa, že či to funguje. Povedala mi, že je tam 6 rokov a ešte nikto na kusnutie hadom neumrel. Celkom som sa zarazila, keď som si uvedomila, ako sme my masírovaní farmaceutickou lobby, ako bez chémie nemôžeme fungovať. Keď nebudeme jesť lieky umrieme. Ideálne hneď zajtra. A zrazu ťažká konfrontácia s tým, že príroda je schopná sa vysporiadať so svojími negatívnymi stránkami pokojne  aj sama. Pýtala som sa, že s čím tam majú ešte problém. Hlavne teda malária, dengu... ľudia nemajú peniaze na liečbu. Preto sú častokrát odkázaní len na pomoc sestier. Ale oni tiež musia kupovať tie injekcie a lieky.  Čo je aj pre nich finančne náročné. No títo ľudia sú od nich závislí. Preto si hovorím, že fajn, že aj v dnešnej dobe je niekto ochotní ísť medzi divé zvery, do rizika medzi choroby,  bez elektriky a internetu len aby pomáhal. Jasné, že je to poslanie... ale bez pomoci a podpory nákupu na lieky je to zbytočné.

P.S. – nie som chemik, neviem čo obsahuje hadí jed, čo obsahujú tie byliny. Či to naozaj funguje, alebo skrátka len nikto neumrel...vychádzam len z toho, čo som počula.

 

Mahugan – miesto kde nie je 2x bezpečne pre mladých

Mahugan je veľmi blízko tej dediny, v ktorej som bola na návšteve (to je tá dedina, ktorá neni ani na googlemaps:) Mahugan je taká väčšia dedina. Pri maximalnom zväčšní mapy, sa tam aspoň objavila:) No práve v tejto dedine, je jediná škola v širokom ďalekom okolí, kde prichádzajú deti z okolitých dedín. Tá sestra, s ktorou som tu a ktorá mi tu robí doprovod, sa presne v takej jednej malej dedine narodila a do Mahuganu chodila do školy. Rozprávala mi, ako každý deň, 10 rokov, chodili všetky deti v skupine do školy. Hodinu peši tam, hodinu peši naspäť. Či v období dažďov alebo hrozného tepla. Rozprávala mi, že aby prišli do školy, museli prejsť cez rieku. Teraz už je tam most a je to v pohode prejsť na druhú stranu. Ale vraj keď chodili do školy oni, museli preplávať tu rieku. Moja prvá a logická otázka bola, že či takí mokrí potom išli do školy. Že nie :) Tam prišli v jedných  veciach, prešli na druhú stranu, tam sa prezliekli do školských uniforiem  a šli do školy. Chalani vždy pomohli zobrať  dievčatám veci a aj školské tašky, aby oni mohli preplávať.  Potom tie mokré veci zavesili v lese na konáre a kríky a cestou naspäť sa to zase vymenilo. Vraj občas keď bola veľká voda bolo to veľmi náročné. Raz sa skoro aj ona utopila, keby ju chalani neboli včas zachytili z prúdu. Čas od času sa stalo, že niekoho veru aj ten prúd stiahol a už nikto nikdy nevidel...

Preto  sa snažia sestry budovať internát pri škole, aby sa takýmto nešťastiam zabránilo.

Už  som písala o NAXLITE BANDAH - militantnej skupine, alebo teroristoch či ako ich nazvať.. To je v tejto oblasti tiež obrovský problém. Totiž táto oblasť je veľmi lesnatá a preto je to pre nich ideálny úkryt. Ale ako každá skupina, aby mohla fungovať, potrebuje sa rozvíjať. Teda musí niekde nájsť dostatočne blbých a zapálených ľudí, vhodných k vymývaniu mozgov, aby mohli pokračovať v tomto začatom blude, akým je otravovanie slušných ľudí. Ideálne sú samozrejme mladí. A tak sa často snažia unášať školákov a vymývať im mozgy v tej ich tupej záškoďáckej ideológií. Mladí sú celkom tvární a formovateľní, vedia byť zapálení a potrebujú rebelovať.  Ideálna cieľová skupina.

Aj z tohto dôvodu sa sestry snažia vybudovať ten internát, aby nedochádzalo k únosom a agitácií týchto detí a aby boli aspoň trochu edkuované.  Aby sa bezhlavo nepridávali k nejakej skupine, ktorá sľúbi modré z neba ale sú pritom len hlúpo ideologicky zneužitý.

Preto, čo sa týka internátu a jeho stavania, je to celkom nutné, ale vzhľadom na financie je to náročné.  Aj ma napadlo, že čo ma tam po tom. Po nejakej dedine, každý štát ma svoje problémy... Ale efekt motýlieho krídla je nvyspytateľný... a okrem toho ta myšlienka je dobrá. Tak prečo to nepodporiť?

 

Chanaoh – škola pre slepé deti

Bola som osobne navštíviť túto misiu. Úžasné dielo. Je tam 62 slepých detí. Malých, veľkých, chlapci, dievčatá...Zase som raz dostala lekciu, ako nie som dostatočne vďačná za svoje zdravie. To som si musela uvedomiť. Prišla som tam ako návšteva. Deti ma už čakali. Dokonca si pre mňa pripravili aj program.  Rozmýšľali ste niekedy, ako sa učia slepé deti počítať? Alebo ste videli slepého písať brailovým písmom? No poviem vám, dopriala by som vám to vidieť. Pre mňa to bol obrovský zážitok. Niektoré tie deti boli úplne slepé, niektoré videli len naozaj veľmi obmedzene...Dokonca tam bol chlapec, ktorý nemal ani oči. Viem si predstaviť, kde by tieto deti boli, keby sa ich sestry neboli ujali. Namiesto toho z nich rastú šikovní ľudia, ktorí sa dokážu integrovať do života. Nie sú odkázaní na žobranie ani na miestne smetiská. Čo ma ale zarazilo, bolo to, že nepoužívali žiadne biele palice. Pýtala som sa na to. Ževraj zo začiatku keď prídu  tak im stačí sa zorientovať v priestore, zapamätajú si to, nejak načítajú ten terén a potom už s orientáciou nemajú problém.

Určite to vyžaduje kopec námahy, trpezlivosti, láskavosti a všetkého čo deti potrebujú...ale ako som videla, nie je to márne. Sestry tam odvádzajú skutočne dobrú prácu. Klobúk dole.  Keď som tam prišla, nevedela som, či mi ich má byť ľúto, alebo ako sa k tomu postaviť. Ale keď som videla akí sú šikovní, uvedomila som si aká som trápna sama pred sebou.  Boli skvelí. No musela som si pripustiť, že to všetko bolo zásluhou sestier a učiteľov, ktorí ich vyučujú a venujú im svoj čas a lásku. Tie deti tam nechodia len do školy, ale tam aj bývajú a majú možnosť dostať dobrý štart do života. Preto to vnímam ako obrovské dielo pomoci.

V rámci tejto misie, sa sestry starajú ešte o nemocnicu a normálnu školu. Je to významná pomoc pre túto oblasť a jej obyvateľov.

Ako som videla tieto misie, o ktoré sa sestry starajú, rozhodla som sa, že im v tom trochu svojim málom pomôžem. Blížia sa Vianoce. Aj vďaka tomuto tripu som si mala možnosť uvedomiť, že vlastne mám všetko...a ešte vlastne omnoho viac. Chodila som zadarmo do školy, neagitovali ani neohrozovali ma žiadny teroristi a keď som mala soplíček alebo kašlíček, mala som doktorku po ruke. Nemusela som plávať riekou, aby som sa dostala do školy. No sú ľudia (bohužial väčšinou deti), ktoré majú toto na dennom poriadku.

Nemám mnoho, ale dostala som veľa. Preto som sa rozhodla, že aspoň svojou troškou pomôžem. Môže mi to byť jedno. Šak India je na opačnom konci sveta. Ale nie je! Ľudia tu nemajú mnoho. Vlastne nemajú skoro nič. Ale sú ochotní sa podeliť aj s tým ničím. Pre mňa osobne veľká škola života.

Blížia sa Vianoce. Rada by som spravila to čo som obkukala od nich. Čo mám s tým sa podelím. Nezarábam veľa, ale dosť na to, aby som mohla dať aspoň niečo málo. 

Po tom, čo som videla,  rozhodla som sa podporiť konkrétnu misiu tu v Indii. Misiu, ktorú spravujú rehoľné sestry- v provincií  Ranchi. Výsledky som videla a  a je za nimi niečo vidieť. Moje tohtoročné Vianoce budú patriť im :) Ak by sa chcel niekto ku mne pridať, kľudne mi napíšte : maria.latalova ZAVINAC gmail.com a na prípadné otázky rada zodpoviem. To len ak by niekoho oslovilo.. ;-) Šťastné a veselé :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Fake news: ako sa robí propaganda v čase internetu

Falošné správy a fabriky na trolov. Ako funguje propaganda 2.0.

ŠPORT

Cibulková zdolala Češku a postúpila do 2. kola

Slovenka má v úvode roka bilanciu tri výhry a dve prehry.

TECH

Jeden výživový doplnok by mali užívať všetky mladé ženy

Typ vitamínu B pomáha pri tehotenstve znížiť riziko vrodených porúch.


Už ste čítali?