Denník - časť prvá

Autor: Mária Látalová | 26.10.2012 o 17:06 | (upravené 8.4.2014 o 9:50) Karma článku: 6,30 | Prečítané:  582x

Tak Vas pekne pozdravujem J Kedze uz v tejto mojej divocine, kde som sa odstahovala nemam pristup na net, rozhodla som sa, ze bude teda priebezne pisat ako vyzeraju moje dni a potom ked pridem do Nairobi k ostatnym dobrovolnikom na vikend, tak to len odoslem... Tak sa Vam pokusim opisat ako to tu vyzera aneb nieco malo zo zivota hmyzu.

 

Ako som sa velmi bala pred odchodom, ako to tu bude vyzerat, ze to tu bude katastrofa a ze sa tu budem citit sama... este par dni pred odchodom z Nairobi som sa bala, ze ako to tu zvladnem. Az som zacinala o tom pochybovat. Predsalen som bola v dome plnom slovakov a Rakusakov, zachod bol v pohode, v kuchyni rychlovarna kanvica, hriankovac ... vlastne uplne vsetko. Dokonca pripojenie na internet a DVD prehravac. Skratka pohoda.

Takze akakolvek predstava odstahovat sa do niecoho neznameho ma fakt ze desila. Lenze nedalo sa uz s tym nic robit akurat to (ako napokon od uplneho zaciatku) zverit to do Bozich ruk. A jedine pomocou modlitby to nejak prekonat. Je fakt, ze zly posobi vsade a ked clovek citi strach z nepoznaneho, je to prirodzene, ale nie ked citi nepokoj. Tak som zistila, ze v tom pripade treba pridat na modlitbe (vsetkych som poprosila o modlitbu)JJ a uz treba len doverovat. Zistila som, ze fakt ked sa vela ludi modli, je to fakt sila. Citim to tu od samotneho zaciatku, od prichodu na letisku. Tak ako som sa mala strach predtym, odchodom z domu zmyzlo a cim blizsie do Kene to bolo, tym sa mi to zdalo byt viacej v pohode...

No ale vratme sa teda naspat. Moj projekt sme ako vsetci dobrovolnici navstivili v posledny den nasho orietnacneho tyzdna. Takze ja som bola v neistote najdlhsie. Kazdy uz poznal svoj projekt, svojich ludi, co bude robit, kde...  okrem mna. Boli sme v podpornych rozvojovych projektoch, v slume – to bol iny brutal. My na slovensku si to nevieme ani predstavit. Uzke ulicky plne blata, bordelu a odpadkov, kde sa miesa otrasny smrad stoky a prijemna vona jedla, ktora sa tam priamo v tych ulickach vari. No veru miestami som si hovorila, ze chvalabohu ze mam taky nacvik z roboty J (v zmysle znasat vsemozne pachy J ) No ale aj tak som s tym zapasila. Na rozdiel od niektorych dalsich dobrovolnikov, ktori potom hovorili, ze mali stiahnuti zaludok po navsteve slumu. Aby som to zhrnula : v celom tom bodreli a tej spine sme stratavali ludi, ktori sa napriek tomu vsetkemu snazili zit a prezit. Ale co ma prekvapilo, nevyzerali jak trosky ale naopak velmi dostojne. Tu ma napada jedna veta od Marka Aurelia.... „Vsade kde sa da zit, sa da zit dobre“ V nasom europskom ponimani cista bieda a katastrofa. Ale az tu som si uvedomila, ze my mame v europe vsetko. Domy, auta, peniaze... No nie sme stastni a nemame radost zo zivota, ako tito najposlednejsi chudaci zo slumu. A nadobudla som dojem, ze naopak to my zijeme v biede... Moralnej biede.    Jasne ze sa tam deju vselijake katastrofy v tych slumoch... Dokonca som nebola ani v tom najvacsom slume v Kibere. Tam je to este drsnejsie. K tomuto by som dodala len jedno male upozornenie !!! Je to len moj osobny subjektivny pocit z navstevy slumu, kde som bola 2 hodiny a rozhodne to nechcem generalizovat, takze urcite si nedovolim tvrdit ze VZDY a VSADE to funguje tak . Ale ista som si tym, ze my si nevieme predstavit, ze by sme tak mali zit.

My ako bieli sme tam boli obrovskou atrakciou . Hlavne malicke deti za nami behali a vykrikovali mwzungu – (bieli) a smiali sa na nas. Mozno z tych pachov sme boli bielsi jak obvykle J

 

No ale zase som niekde inde, nez som chcela byt, o com som chcela pisat.

Taaakze – posledny projekt ktori sme navstivili bol moj. Je to MRC – Mwangaza Rehabilitatino Center, vsetci vsetko volaju v skratkach , tak sem tam nez sa zorientujem... ked vidia ze sa blbo tvarim a nechytam sa, tak mi to povedia normalne J Bezny denny proces J Mwangaza znamena v swahilcine svetlo. Je to nieco take ako svetlo nadeje. Je to rehabilitacne a resocializacne centrum pre drogovo zavislych chlapcov z ulice vo veku 14-18.

Pri mojej navsteve som bola prekvapena. Najprv som si hovorila ze my vieme figu co su zle cesty, ked sme sa pomaly brodili autom pol metrovymi kaluzami (do vysky;-) a sli sme cez blato... no cisty Saigon... Den predtym celkom obstojne prsalo, takze sme sli cez hrozne blato tym autom. Takze asi po pol hodine, kedy som si myslela, ze sme prisli o tlmice sme dorazili do MRC. Je to taka planina, kde su asi 4 domy ohradene takym arealom. Inak je to velmi pekne. Vzadu zahrada, skleniky plne rajcin ale to best of su tu hlavne ti ludia.

Vsetci sme sa ako dobrovolnici predstavovali a ked som im povedala ze ja ostavam s nimi, tak hned mi prvy povedal „you are our Maria“ J A fakt som sa tu velmi dobre citila. A hned ma presiel strach z toho odstahovat sa od hriankovaca a internetu sem, do divociny J

 

Potom nastal den mojho odchodu z Nairobi. Riaditel centra prisiel pre mna. A isli sme matatu z Nairobi do MRC. No tu ta doprava... ja ani neviem ako vam to priblizit a okomentovat :-D Proste 14 miestne priblizovadla, ktore su bud v hroznom stave alebo v nich reve hudba...proste taky Africa style . Ale mne sa to paci. Zvlast ked vas kazdy taha do svojho matatu a este k tomu aj smerom ktorym vobec nechcete ist.

No ked sme sa uz dockali matatu do ktoreho sa zmestime vsetci traja, tak sme sa vydali na cestu. Vedela som, co bude nasledovat a na tuto cast cesty som sa extra tesila. Nazvala by som to litanie k anjelom straznym a vsetkym svatym patronom cestovatelov a motoristov J Totiz ... matatu vas dovezie na okraj tej planiny, tej rozbitej cesty. Lenze tych asi 20 km musi ist clovek s BODA-BODA alebo PIKI-PIKI. Cize na motorke. Je to tu uplne bezny sposob prepravy. Takze tam ma stanovisko asi 40 chlapov na motorke a kazdy vas chce odviezt. Jednak preto, ze som kseft, jednak preto ze som zena a este aj biela J My sme sli na tej motorke traja. SOfer, ja a Gabriel- (nie anjel ale riaditel MRC J)a dalsi co bol s nami – James, isiel na dlasiej motorke. Kedze den predtym prsalo, tak si to viete predstavit... Ale oni su fakt profesionali a uz teraz sa tesim na cestu do Nairobi J Iny adrenalin.

Mne to pripomina tych blaznov u nas, co jazdia na endurach – tak take nieco sa da v pohode jazdit tu, take small cross country. AKurat tu to neberu ako zabavu a adrenalin ale ako bezny sposob ako sa dostat do prace alebo z prace. Lebo v okoli je tiez dost domov.

Hned po prichode som sa ubytovala. Mam fakt krasnu izbu, kde byvam sama aj so smostatnou kupelnou a so studenou vodou. Uspesne som sa vyhybala vode 3 dni, ale kedze som sa uz citila jak najvacsia špindíra v Mwangaze tak som to sla vyskusat. Po tom zazitku som prisla k poznaniu, ze na vikendy budem urcite chodit do Nairobi, ked uz nie kvoli ostatnym, tak hlavne kvoli tomu aby som sa mohla osprchovatJ Asi by mi ta studena voda nevadila, keby tu nebola taka zima. Cely den som v mikine a potom som si bola obliect aj taku bundu

No a potom som sa tu akosi hned zapojila... Vsetkych som si pamatala zo dna predtym. Kazdy mi prisiel podat ruku, pozdravit ma. Skutocne su ti ludia velmi srdecni. Takze toho coho som sa bala ze tu bude sama, hned zmyzlo. Potom par z nich odislo domov. Ostali tu house parents – to su 3 zeny, ktore varia, staraju sa o chalanov o cistotu... Su uzasne. Hned ma zobrali medzi seba. Ja som s nimi zacala supat fazulu a bola som s nimi stale v kuchyni. No v kuchyni JJ Je to plechova buda kde su 3 sporaky na drevene uhlie na ktorych varia. Velmi sa cudovali ze u nas nic take nenie ze na com teda varime. Je tam kopec dymu, sem tam ked to ma zly tah. Sem tam tam behaju sliepky a husy a k veceru tam chodia 3 macky, sem tam ich vyzenu von a tak to chodi kolom dokola. Inak je to tam celkom ciste a vyumyvane len ked odtial clvoek vyjde, tak jak z udiarne kvoli tomu dymuJ Ale to mi nevadi. Veci co mi vadia doma, tu mi pridu celkom prirodzene a samozrejme a tu mi nevadia.

Co sa tyka tej stravy celkovo : Mala som nejake zaludocne problemy ale skor v nairobi. Mam pocit, ze tu je to lepsie. Prezatial. Jedlo tu je velmi jednoduche. Za tu chvilu co som tu uz som mala snad fazulu , ryzu a kapustu na kazdy sposob a myslim ze ine to uz ani nebude. Tak som zvedava ako dlho mi to vydrzi. Oni su zvyknuti na taku monotonnu stravu. Gabriel mi povedal ze ak by som mala s cimkolvek problem, ze mi nieco nechuti alebo nerobi dobre, ze mam povedat a nejak sa to bude riesit. Zatial okrem ugali, mi chutilo vsetko. To ugali je nieco take ako odstata 3 dnova krupicna kasa, husta tak, ze sa musi krajat a hlavne uplne bez chuti. Na moju smolu sa to tu je skoro stale. K tomu dengu- vyzera to jak nasa sosovica a este k tomu sukuma wiki – taka nejaka kysla zelenina podobna spenatu. Hned som to sla splachnut repakom... ze ked uz zelenina, tak budem v takom duchu pokracovat J

Dnes (streda 27.6) sme mali na obed fazulu(ktoru sme vcera supaliJ ) s ryzou. To bolo celkom fajn. Lebo to boli chute, ktore som poznala , takze ziadne prekvapka sa nekonali. Inak to by clovek neveril, kolko sa toho pri supani fazule nauci po swahilsky. Uz poznam fazulu , cervika ... :-D no a ked sa motam v kuchyni, tak uz viem jak sa povie hrniec, hrncek, metla, sliepka, kuriatko, macka – to vsetko sa tam cas od casu prebehne alebo vyskytne. Ale aby ste zas nemali predstavu ze to tam beha neobmedzene, tak to nie. Vzdy ked to tam vbehne tak to vyzenu von. Ani oni nemaju radi, ked to tam vbehne.

Tu mi napadlo, ako nas zobrali do etiopskej restauracie pocas orientacneho tyzdna. No taku guramnsku katastrofu som este nezazila. Vsetko stiplave a este sa to jedlo z jedneho taniera, kazdy do toho sahal. Potom sa mi zda, ze mi zacali tie zaludocne sajrajty. Tak odvtedy sme sa smiali ako dobrovolnici, ked niekomu prislo tazko, ze „ide na mna etiopia“ J No im to ale celkom chutilo...ja som z toho zjedla len zemiaky, lebo tie som poznala a neboli stiplave. Nemam rada exotiku . A povedala som si, ze uz nikdy viac

Toho dna vecer(a):

To som este netusila, ze zas bude ugali. Ale uz som poucena z predchazajucej skusenosti, kedy mi nalozia plny tanier. Som kucharke povedala ze ja tolko vela nezjem a ona sa usmiala a povedala, ze aj tak vyzeram  :-D Oni maju fakt take materske proporcie tie zeny tuto, tak medzi nimi vyzeram jak taky vrabčák J Sme sa na tom celkom pobavili. Inak su neuveritelne zlate.  Ked clovek zje to ugali, to je jak keby zjedol tehlu!!S tym ma problem stravit to aj moj zaludok, ktory nema problem vyrovnat sa s mesiac starymi jogurtami po zaruke. Takze dala som si uz len trosku. Inak konzistenciou je to take, ze podla mna ani Kleber tak nelepi podlahy, jak by ho mohlo lepit toto ugali J Ale tentokrat k tomu nebola ta sosovica ale male rybicky. Ktore sa jedli komplet cele, aj s chvostikami aj s ocickami. Takze na veceru som mala ocka J len nie v tom slovenskom ponimani.  Ale keby to nebolo vsetko hrozne slane bolo by to fajn. No fajn...asi by som s tym az tak nebojovala. A samozrejme obligatne ten kysly spenat sukuma-viky. Ale uspesne som to zjedla. Chodia tam take 3 divoke macky a tie su v kuchyni jak doma. A kazdy im nieco hodil, tak som sa tesila ze mozem aj ja J

Stvrtok a piatok...

Zacinam si zvykat aj na ugali a dnes mi prebehla hlavou myslienka, ze dokonca to sukuma-viky, ten spenat vlastne je celkom jedly. Potom som si dala par lyziciek v tej predstave, ze mi to naozaj chuti... ale nepomohlo to. Ale uz to aspon neni taky boj .

Dnes (piatok 29.6.) sa chystam do Nairobi. Inak ani sa mi moc nechce a keby nepotrebujem ist do obchodu, tak by som asi ani odtialto nesla. Jak som sa bala ci to tu vydrzim, teraz sa mi nechce ani cestovat za ostatnymi J Mame team building cely den. Vlastne sa tu hodnotil cely minuly polrok a rehabilitacia chalanov, co tu boli toho pol roka. Ja som tam samozrejme bola tiez ... samozrejme ze som k tomu nemala co povedat. Inak to bolo celkom zaujimave. Viedla to Ruth – okrem mna dalsia biely tu v Mwangaze. Ale to uz je komplet. Ona je z Britanie a tu uz zije asi 2 roky.  No ale aspon som si na tom teambuildingu napisala listok do obchodu, co mi treba kupit, ked pridem do Nairobi.

Uz som prisla z divociny do mesta. Gabriel ma isiel vyprevadit, byva o zastavku dalej ale aj tak vystupil. Asi sa bal ze cez tu 6 prudovu cestu neprejdem. Tak tak taktne povedal, ze to nema daleko domov, ze vystupi tuto a prejde sa pesi. Totiz prechadzat cez 6 prudovu dialnicu bez podchodu alebo nadchodu je tuto ciste sialenstvo. Ale funguje to tak, ze tam caka aj 50 ludi a potom na par sekund sa auta zastavia a vsetci prejdu na druhu stranu. Inak tu jazdia soferi jak prasata...ja neviem ci maju nejake predpisy alebo nie, ale na druhej strane mam taky pocit, z esu tu ti soferi daleko viac ohladuplnejsi voci sebe. Niekedy staci, ze sofer da dole okno, ukaze smer a auto za nim ho automaticky pusti... U nas si kazdy povie, ze jazdim podla predpisov a ostatni si robte, co chcete.

 

Sobota – Nedela

Cely vikend sme boli spolu vsetci dobrovolnici ale vrcholom tohto vikendu bol nedelny obed (slovensky) Hraskova polievka a zemiakove placky. Bolo to super. Ziadna fazula, kukurica ani ugali J A hlavne bola super omsa. Tu omsa vyzera tak ze sa naozaj oslavuje. Je tam zbor, tanecny subor deti – 27 som ich naratala a tie celu omsu tancuju pred oltarom . Snad od malickych 3 rocnych po takych 14 rocnych. Velmi mile to bolo. A spolu s nimi vsetci v kostole tancuju. Ale tie deti to maju nacvicene ozaj uzasne. U nas by sa ti africania asi unudili. Tam sa len obetne dary niesli asi 15 minut. A to tymto sposobom: 3kroky vpred a 5 vzad J Do toho sa tlieskalo, tancovalo. Omsa trva len 2 hodiny ale velmi rychlo to ujde.

No a uz som si povedala, ze uz ma to v Nairobi nebavi, ze uz je cas ist domov- do Mwangazi J Je sranda jak sa mi tam nechcelo ist a aky som mala strach a teraz odchadzam este z mesta skor, nez by som mala. Tak som sadla do matatu. Asi o 2 zasatvky vedla mna prisadla asi 90kg masajska „mama“ (proporcionalne obrovska zena) s asi 30 bandaskami. Tak si hovorim, no nazdar, to bude vystupovanie J a tiez aj bolo, ale zvladli sme to.Nejak som sa prepchala. Inak vzdy si v tom matatu tresknem hlavu. Je to vsetko hrozne tesne. Ja neviem ci ti kenania su mensi alebo sa vedia zohybat... ale ked vystupuju biely tak len pocut rachot, jak si kazdy hlavu obije . No a potom ma cakala asi 20 minutova cesta na motroke. Teraz nebolo pre istotu blato ale zas hrozne prasno.

Ked som dorazila do Mwangazi, hned som sla do kuchyneJ Vsetci sa tesili, ze som dorazilia. Lillian usudila, ze som urcite hladna, ze nech si dam gideri – fazula s kukuricou ;-) povedala som, ze prave som obedovala ale ze vyskusam. Ze mi nalozi len trosku... ale ja uz poznam jej trosku tak som si radsej nalozila sama, lebo s tou trosku by som bojovala este do vecerneho ugali J Inak naozaj vecer bolo ugali a sukuma viki . Sukuma viki sme boli zbierat v zahrade aj s rajcinami a cibulou. Takze tu sa vsetko jedlo pripravuje tak, ze sa to vybere zo zeme alebo sklenika a za hodinu to uz Obedujete alebo veceriate. To nam sa moze len snivat. Podavalo sa k tomu maso ale nechcela som. Ale Lillian mi predsalen doniesla aspon nech ochutnam- 2 kusky a povedala mi, ze asi zavola mame, ze nic nejem J No na ich pomery tu skutocne nic nejem. Ale na nase europske pomery jem uplne normalne az nad svoje pomery. Myslim ze uz tu zacinam priberat- teda aspon podla nohavic sa mi zda. Ono aj to ugali je podla mna energeticky velmi bohate. A kedze su tu chalani este neni, tak zas vela aktivity nemam. Ale asi sa to zmeni hned prvym dnom jak dorazia. Potom mozno zacnem jest take porcie ako oni J

Tak to by bolo vsetko, co mi tak napadlo... uz nebudem pisat dalej (kto by to cital?? J ) Tak aspon strucne zatial tych par dni co som tu.

Inak sa tu mam fakt dobre, nic mi nechyba a som rada, ze som tu. Velakrat musim rozmyslat o veciach, o ktorych by mi doma anilen nenapadlo rozmyslat...

 

S pozdravom maria

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?